Priemysel nepotrebuje súcit, ale predvídateľnosť
Slovenské firmy nezlomia vysoké ceny energií samé. Zlomí ich to, že nikto nevie, aké budú pravidlá o dva roky.
Keď sa dnes hovorí o konkurencieschopnosti slovenského priemyslu, debata sa skončí pri cene energie. Je to pohodlné, lebo je to číslo, ktoré vieme ukázať v tabuľke. Problém je, že to nie je to číslo, ktoré rozhoduje.
Firmy, s ktorými sedím pri stole, nerobia rozhodnutia na jeden rok. Investícia do technológie sa spláca sedem, desať, niekedy pätnásť rokov. To znamená, že podnikateľ musí odhadnúť, ako bude vyzerať regulačné prostredie v čase, keď dnešní stredoškoláci budú viesť jeho výrobu.
Neistota je najdrahšia daň
Neistota nemá riadok v účtovníctve, ale platí sa za ňu. Platí sa odloženými projektami, opatrnejšími objemami, presunom expanzie do inej krajiny. Je to daň, ktorú nikto nevyberá a všetci platíme.
„Investičné rozhodnutie sa nerobí na cenu energie dneska, ale na dôveru, že sa pravidlá nezmenia počas splácania.“
Ak chceme, aby tu priemysel zostal, potrebujeme tri veci: stabilné pravidlá, funkčné povoľovanie a schopnosť štátu držať slovo dlhšie ako jedno volebné obdobie. Nič z toho nie je dotácia.
Čo s tým môže urobiť firma
Nemôžeme čakať, kým sa systém opraví. Čo sa dá robiť dnes: rozdeliť veľkú investíciu do etáp, kombinovať vlastné zdroje s návratnými nástrojmi a nebudovať model, ktorý sa zrúti, keď zmizne jediná podporná schéma.
Otázka na záver: Ktoré rozhodnutie ste vo firme odložili nie preto, že sa nevyplatí, ale preto, že neviete, aké budú pravidlá?
Michal Hort
Odborník na eurofondy, verejné financie a financovanie firiem (EOS NEBOTRA). Píše o ekonomike a podnikaní z praxe. Viac o autorovi
